dmka

-„Kde to som?“- Ozve sa v jednej z miestností. Všade ticho, okná zamaľované čiernou farbou. Nejakým druhom spreja najpravdepodobnejšie RAL 9005, ktorý býva zabalený v 400ml fľaštičkách. Ak poznáte všetky tie horory, tak táto miestnosť by pravdepodobne pochádzala z jednej z rafinovane domyslených miestností zo skladačky. Takže podľa týchto konštatácii by mali byť za tými oknami kamery, ktoré snímajú každý pohyb. Aj pohyb mravca. Proste všetko. Všade prázdno. V jednom rohu sú zasadené kachličky. Na jednej z nich sa dal zhliadnuť vzor, no nebol celý, lebo aj tie boli omráčené čiernou farbou. V izbe sa týčil stvol. Jediná farebná vec v miestnosti. Priam až vrážal do očí. Pozrel sa za seba. „Zrkadlo? Čo tu robí zrkadlo?“ pomyslel si Jason.

-„Jason? Jason? Jason?“- Známy hlas prerušil Jasonovu snahu o spoznávanie neznámej miestnosti. „Kde to som? Kde to preboha som? Čo sa stalo? Zasypal svoje okolie otázkami Jason. No napokon ostalo opäť iba pri tom tichu. Pri tom ním toľko nenávidenom tichu. Presne pri tom pri ktorom sa začína a končí každý ohyzdný okamih v scénach filmu. Lenže tu nikto nezastaví plynúci čas. A to Jasonovi pripomenulo. „Ah počujem predsa tie mizerné hodiny. Nie je tu žiadne ticho sú tu tie hodiny.“ Tik Tak, Tik Tak, Tik Tak, zo steny na pravo sa ozýval tikot hodín brúsiaci Jasonove uši.

-„Ah Jason Jason“.- opäť začul rovnaký hlas. –„Čo odo mňa chceš?.“ Bezmocne, no naštvane sa spýtal Jason. A opäť tikot hodín. Tikot hodín, ktorý symbolizoval plynúci čas. „Čas je príliš dôležitý, no predsa na mňa sa nezmôže. Už mi nemá čo vziať! Všetko, čo som mal som stratil. Zhorelo to do tla. Na popol.“

„Jason pamätáš si na mňa? Pamätáš si na to čo si spravil“ Jason nemal potuchy. Nevedel s kým má tu česť.“ Čo som komu spravil? Spravil som niečo také strašné, za čo by som si zaslúžil niečo také? Spravil som pár blbostí. No niečo také by som si nezaslúžil.“ Opäť ten hlas a zrazu mu došlo… Bol to hlas jeho kamaráta z detstva. Kamaráta s ktorým si boli taký blízky. Zdieľali spolu všetky názory. Vlastne svoju pravdu. Viete každý má svoju pravdu. -„Jake….. čo ty tu? Stojíš za týmto chorým plánom uniesť ma??-

-„Ja tu nie som. čo si to nahováraš? Predsa mám iné veci na práci. Prečo by som sa mal starať o teba, je to tvoj život. Nič si ho ako uznáš za vhodné.“-

-„Ako to myslíš že tu nie si. Nahováram si to? Je to nejaký placebo efekt? Je to iba nočná mora?“-

-„Ale nie, ty tu si, To iba ja mám to šťastie a som iba v tvojej fantázii. Je to tvoja skúška, ale nemáš žiadny joystick. Máš len svoje ruky, tak si ich ceň. Ja som týmto svoju úlohu splnil zanechávam ťa v tvojej mizernej existencii.“-

-„Jake? Jake? Čo ma toto všetko znamenať? Vysvetli mi aspoň kúsok?“- Jason čakal na odpoveď, no žiadna neprichádzala. V miestnosti sa opäť rozľahlo tikanie hodín.

Niečo na tom Jasonovi nesedelo. Miestnosť sa nejako zmenila. Snažil sa rozpamätať, no všetko bolo rovnaké. Iba si to nahováral. A predsa. Kachličky boli už čisté, zrkadlo bolo umyté. Videl v ňom sám seba. Aj on bol iný. Cítil sa inak. Cítil strach. Veľký Jason Space cítil strach.

Jeho tvár bola zmáčaná slzami. Za necelú hodinu pobytu v tejto miestnosti pochopil to, čo nedokázal za celý jeho 29 ročný život. Že človek sa neustále bojí. Bojí sa paranojí. Bojí sa predsudkov. Bojí sa byť nezamestnaný. Bojí sa práce. Bojí sa všetkého, čo nepozná……….
Je to snáď nemožné, no strach sa k nemu prehovoril. -„Jason. Teraz sme v miestnosti iba ty a ja. Chápeš že prihára. Scéna je z divadla. Chcel by si vypadnúť? Žiť život naplno? Je príliš neskoro. Vieš to, preto sa ti už obracia žalúdok. Preto hladíš pravde do očí a tou je že skapeš. Preto hľadíš pravde do očí, tou pravdou je hlaveň!“-
Jasonovi sa točí hlava. Nie. Vlastne sa mu točí celý svet. Je v mimoze. Cíti sa ako nejaký psychonaut. Nie. Vlastne ako skutočný psychopat. Cíti strach. Vidí strach. Počuje strach. -„Cítim sa ako abnormál. Abnormál, čo žije abnormálnu scénu filmu.“ Pousmeje sa nad svojimi slovami a padne na zem.
Prebúdza sa na piskľavý zvuk v ušiach. Na stole nájde položenú vodu. Bola tam celý čas? Sám nevie, no skúša sa po ňu načiahnuť. V tej chvíli si uvedomí, že je v okovách. Putá cvendžia a Jason je z toho totálne vo vytržení. Cíti sucho v krku. Pulzovanie tepny ho dohnalo k šialenstvu. Z preklopenými očami, ktoré boli oloveného zfarbenia. Ako oči upíra, čo sa zahľadel na obeť. Sa zaprel zo všetkých síl, no putá nepovolili.
V okovách bol už niečo vyše dvoch hodín. Poznal to vďaka tým prekliatym hodinám. Vstal. Padol. Vstal. Padol. Jeho hlava ho prestávala počúvať. Pred očami videl iba vodu. Bola preň ho svätý grál, niečo ako pre tenistu „Šalátová misa“ v Davis Cupe. Tak blízko, a predsa tak ďaleko. Rozmýšľal nad koncom. Počul už aj zvuk nabitej zbrane. „Klik Klak“ čakal ranu z milosti, no ani tá neprichádzala. Chcel to ukončiť. Trebárs ako tí samovrahovia, čo sa zastrelia brokovnicou. Prebral sa z toho stavu človeka ako majú Emáci a začal rozmýšľať.
„Aký blbý je človek, čo si siahne na život kvôli životnej láske. Čo by som dal ja zato ak by som nemusel trčať tu a mohol sa opíjať z dôvodu že ma opustila nejaká ženská!“ Začne sa oduševnene rehotať. „Študentské časy. Sladké študentské časy. Bol som taký blbý, čo všetko som mohol zažiť, ak by som nerešpektoval tie ich obmedzenia, ktoré mi nikdy nič nedali. Akurát mi zobrali aj to zrnko nádeje. Neviem prečo no odvtedy som sa odnaučil rozmýšľať. V kuse samé problémy. Doma, v škole, s priateľmi. Prišla dospelosť. Svet sa zmenil s ideálneho na materialistický. Od šuštiacich papierov, po vlastný byt. Keby som sa tak zastavil. Nebál sa tých nových vecí, čo mi mohli toľko dať. Nadobúdam pocit, že zmyslom životov väčšiny ľudí je strach. Ten strach, ktorý som si ho uvedomil až teraz. Bodol ma do chrbta a môj svet sa rozpadol, ako Lego stavebnica dieťaťu, ktoré sa ho ani nesnažilo postaviť!“ Jeho myšlienkový pochod prerušil úder. Tupý úder v jeho hlave. Dôsledok dehydratácie. Ani si to neuvedomil no vonku bola tma a on nepil už od včerajšieho večera. Zamdlel a padol k zemi.
Niekoľko sekúnd neskôr sa prebral. Tik Tak Tik Tak…. Znova ten zvuk. Niečo sa zmenilo. Na chrbte cítil bodavú bolesť. Prevrátil sa. Pri čom si skoro vykĺbil pravú ruku. Zbadal kľúč. Starý zhrdzavený kľúč. „Nemôže byť predsa od tých nových policajných pút čo mám na zápästí.“ Pomyslel si. No nedočiahol na kľúč. Putá mali dlhé lanká, no aj tak nedosiahol naň. „Ako to mám zistiť?“ Opäť upadol do stavu mimozy.
Prebudil sa na ďalší treskot. Zrkadlo sa rozbilo na márne kúsky. No nebolo to iba zrkadlo. Slúžilo na zakrytie ďalšej miestnosti. Puta už nemal na zápästiach.
„Zmizli? Čo sa to dočerta deje? Kde to som? V krajine plnej zázrakov? Niečo ako pre Alicu?“ ďalej nerozmýšľal šiel sa radšej napiť a prešiel do ďalšej miestnosti.

Prešiel chodbou, čo ležala za zrkadlom a dostal sa do izby zariadenej v štýle bytu mešťana z obdobia jeho detstva. Keď mal asi 7-8 rokov. Dominantou izby bol obraz zavesený na západnej stene. Bol to obraz Poslednej večere, aký mali zavesený v hosťovskej izbe u nich doma. Starý televízor značky STR, aký si pamätal z detstva. Pamätal si ho dobre, lebo ako dieťa pri ňom presedel celé hodiny,. Aj keď ho daný program nebavil. Zaspomínal si na program červený trpaslík, čo bol jeho obľúbený program. Rovnako ako sitkom Show Bila Kozbiho. Hneď ako sa odtrhol od šťastných spomienok otočil sa na pravú stranu izby, Kde v kresle sedela jeho babka a karhavo sa naň ho pozerala. Presne ako v čase keď jej ostrihal jej vzácne 3 roky pestované ruže.
Pousmial sa a pozdravil sa jej, aj keď vnútri dobre vedel, že babku vidieť nemohol. No dneska si nič také nepripúšťal.

-„Ahoj starká, ako sa mi máš?“- pozdravil ju napriek jej pohľadu.

-„Čo si to vyparatil? Celý svoj život si nespravil nič pre druhých? Kde ostala moja výchova? Ako som ťa to učila? Pamätáš, že nemáš nikomu vedome ublížiť ani napriek tomu že ti ničí šťastie? Nič si sa nenaučil? „- Schladila ho slovami, ináč stále milá babka Jane.

-„Nič som nespravil. Celý život je iba mizerná existencia, ktorej nechápem. Stal som sa úspešným účtovníkom z platom viac ako 100 000 eur ročne. Mala by si byť na mňa hrdá! Nie! Nezabudol som na všetko, čo si ma naučila. Všetko čo som sa mohol naučiť. Ale svet si vyžaduje iný prístup. Boh v ktorého si ma nútila veriť, mi za celý môj život nevstúpil do života ani raz. Možno tak cez teba.“

-„Boh čo ti dal všetko, čo máš? Ale prejdem k podstate prečo som tu. Mám ťa upozorniť na všetky tvoje kroky po šikmej rovine. Dávaj pozor na svoje kroky nemôžem nad nimi večne bdieť. A tvoj anjel strážny sa stratil už počas tvojho detstva. A aj keď sem-tam na teba dozrie, no tak ako každý anjel strážny večne mešká!“-

-„Baby? Prepáč. Ďakujem.“- Chcel povedať viac, no babky už viac nebolo.

Rozmýšľal nad sebou. No jeho myšlienky boli popletené. Zauzlené v slučke času. Rovnako ako miestnosť v ktorej sa nachádzal.
Zrazu v ňom splanul plameň. Vrátili sa mu absťáky. Jeho trasúce ruky boli symptómom toho, že potrebuje cítiť chuť destilovaného alkoholu na perách. Snažil sa toho pocitu zbaviť. Nevedomky schmatol vázu a hodil ňou o stenu. Sklenená váza napriek tomu ostala celá. Na chrbte cítil studený pot. Nemohol vydržať ten čas bez alkoholu. Znova schňapol vázu, no hlava mu nahovárala, že je to fľaša. Začal vidieť dvojmo. Napil sa čistej vody, no srdce neprestalo zrýchlene byť. Prehádzal celý byt. Obrátil ho hore nohami. Vedel, že ta fľaša tam musí niekde byť.
Stratil pojem o čase aj keď v tejto miestnosti boli hodiny. Boli to staré drevené hodiny.
Od vstupu do tejto miestnosti prešli už viac ako štyri hodiny. Bolo 5 hodín ráno presne. A Jason nespal. Únava ho ťahala do postele, no alkohol bol silnejší. Proste vedel, že tu niekde musí byť.
Spomenul si, že jeho otec, Karl Space, si nechával alkohol v zamknutej zásuvke na kredenci. Vzal do ruky kuchynský nôž a vypáčil zámok. Všetky svoje túžby si naplnil jediným nápojom. Nepotreboval nič iné. Nič viac. Nič viac ani nechcel. Už si iba ľahol na posteľ v pozadí izby a so spokojným výrazom na perách zaspal.

Druhý deň ráno sa Jason prebral do nového dňa. A asi vykročil ľavou nohou. Všetko bolo iné. Jeho pocity boli rozlietané, odviate a on sa snažil vytriezvieť. Nahodil ten tupý ksycht, ako keď si nepamätáš nič. A on si vážne nepamätal nič. Včerajšok ako keby nezažil. A opäť odznova spoznával celú izbu,. no tá chodba do miestnosti čierneho sfarbenia zmizla. Opäť tie isté pocity a tikot hodín, ktorý ho nenechával chladným. No niečo mu vírilo hlavou.

-„Zo včera si nepamätám nič, no predsa som sa niečo naučil. Je to možné?“-

Stratil niť svojich myšlienok Bol to prominentný úradník, a predsa bol na dne ako bezďák po fľaške lacného alkoholu.

„Život je plný zvratov a môj život je stratený v nekonečnej slučke času. Som zmietaný oceánom nových značiek alkoholu, aj keď mám možnosti ako nikto. Môj svet je zhoda náhod, ktoré ma prinútili už toľko krát sa skloniť pred mocou osudu , v ktorý vlastne ani neverím. Je to zvláštne čudné. Koľkokrát som sa skláňal pred fľaškou. A je fakt ťažké sa rozhodovať keď mám šťastie podoprené fľašou.“

„Jason, prestaň sa zamýšľať nad svojím osudom“ povedal Jake, jeho spolužiak zo základnej školy, ktorý ho naviedol na alkohol.

„Prečo som si vybavil práve teba? Toho ktorého nemôžem zniesť ako kvapky dažďa režúce tvár. Ty čo si ma dostal do tohto pekla.“

-„Ale Jason nebuď naivný,. Za všetko vďačíš iba sebe. Možno Adamovi, ktorý spáchal prvý hriech. A týmto je tvoja vôľa naklonená k zlému. Všetko je relatívne. Einsteinova teória v praxi je vlastne tvoj život, ktorý si spríjemňuješ touto ohnivou vodou. Jej vďačíš za svoje šťastie.“-

-„Dobre, ale nie je to všetko moja chyba. Predsa nie úplne všetko som si zapríčinil sám….“- Jason nedopovedal…..

-„Jason fakt si taký naivný? Všetko je to v tvojich rukách, v tvojej hlave, v tvojej mysli. Ja som to neovplyvnil všetko to bolo napísané tam hore.“-

Jason neodpovedal a počkal dokedy sa mu Jake vytratí z myšlienok. Konečne pochopil, že má dôverovať aj ostatným. Ale všetka zodpovednosť je aj tak na ňom a tu začal cítiť pokoru. Práve v tejto miestnosti. Práve v tomto záblesku. Prestal sa cítiť ako asociál. Chuť po alkohole zmizla ako všetko ostatné. Rovnako ako jeho cnenie za svojím „dokonalým detstvom. Všetko to pochopil. Pochopil, že otec nebol vzor. Bol to iba alkoholik. Pijan ktorý nevedel, kedy dosť. Kamaráti neboli jeho opora. Cítil tie roky, čo stratil svojimi skutkami. Všetko ho to bodalo do chrbta, ako rímsky krátky meč zabodnutý v chrbte Ceasara.
A vedel že to nebude už môcť zmeniť.

No ajtak ho to strašne vyčerpalo. V hlave mal vyčerpanie, strach, depresie. Načahoval sa po nôž, ktorým vypáčil zásuvku s alkoholom. V tom sa záblesk zmenil.

Nastal nový Záblesk. Nový úsvit slnka. Z Jasena bol úplne iný človek. Fénix práve znovuzrodený z popola. Ocitol sa v zrkadlovej sieni vo Versailles. Z celej tejto miestnosti cítiť sebadôveru, rešpekt, sebauspokojenie. Dokonalosť je všade naôkol. Z každého elementu je cítiť akúsi arómu víťazstva. Toľké konferencie sa tu uskutočnili a teraz tu stojí v strede tejto miestnosti ty James Space. Presne ten čo sa v živote strácal. Teraz je to iný človek. A to prešlo iba 32 hodín.

Jason sa nad sebou zamyslí ako nikdy predtým. V jeho očiach je niečo divné. Vidieť v nich sebadôveru. Vidí šancu. Šancu konečne sa dostať z tohto sna. Z tohto sna, ktorý nie je snom. Chce sa tej šance chopiť. No na tvári cíti vlhko. Cíti na nich slzy šťastia. Roztekajú sa mu po tvári. Je niekde inde. Všetko to zlo zhaslo. Zhasol pekelný plameň. Je tam už iba on. Žiadna iná osoba. Žiadna postava, čo by ho napomínala, upozorňovala na jeho chyby. Predsa všetky si ich uvedomil. Je tam sám. Stratený vo veľkej sieni, no napriek tomu si verí. Nezapochybuje ani na chvíľu. Ako keby aj nad tou strechou zazrel oblohu a na nej hviezdy.

-„Ak odídem odtiaľto, budem iný? Chcem sa vlastne dostať preč? Je to tu iné. Také slávnostné. Všetky časti do seba zapadajú, akoby práve tu bol stred vesmíru. Žiadny strach, neistota, depresie, paranoje. Žiadne pohľady okoloidúcich, čo by ma chceli prebodnúť, pretože mám viac. Všetko je to čarovné. Hororové predstavy odplachtili spolu zo zlými pocitmi. A ostal som sám. Neuveriteľný zvrat neuveriteľnej náhody.“- opäť sa pousmial a pokračoval. -„Celé roky som tento pocit hľadal všade na vôkol a našiel sa vo mne uprostred mojej duše, srdca. Proste vo mne.“- Radosť v ňom vrcholila.

Jason opäť padol k zemi. Sám nechápal prečo.

Zložila ho jeho túžba po alkohole. Vážne sa nezmenil. Nedá sa to takto. Nežijeme dokonalý život, kde by sa to dalo. Človek sa nemení. Padol ako po direkte od Klička. Ako sťatý alkoholom na mol. To aj bol. Predsa každý deň si ráno naleje viac ako zvládne, len aby svet nebol čierno- biely.

Versailles je symbolom všetkých tých vojen, toho smútku z padlých životov. Nie tých víťazstiev. Je symbolom obmedzenosti vládnutia Francúzskych panovníkov. Tých panovníkov, čo si chceli podmaniť cirkev. Presne toho Versailles, kde Napoleon spriadal plány o ovládnutí sveta.

Zobudil sa na náraz. Do Versaillského paláca vrazilo lietadlo. Ďalší príznak ľudského zla v životoch. Záblesk sa opakoval asi tri krát, kým ho Jason zobral na vedomie. Zrazu sa prebral. Celý v triaške. Nemohol pohnúť žiadnou časťou tela. Aspoň nie tak , aby tie pohyby koordinoval.

Zľakol sa. Tkvel v ňom hnev. Nevedel čo a ako. Čo sa dialo. Všetko to ním otriasalo. Absťáky silneli. Nevedel sa spamätať. Žil na pokraji znesiteľnosti. Nemohol pokračovať ďalej. Ako postupom času triezvel. Všetko sa v ňom menilo. Jeho stavy šťastia vystriedal nával zla. Skaza sa v ňom šírila. Až do doby keď už viac nemohol. Schytil fľašu. Rozbil ju a z posledných síl si sadol a pritisol si črepinu na zápästie.

Silno pritlačil. Prerezal si časť kože, no stále to nestačilo. Nebol dosť silný. Iba trachu zodretej kože sa mu podarilo orezať zo zápästia. Načiahol sa po iný črep, pretože tento sa mu zdal dosť tupý. Na druhý pokus dosiahol požadovaný efekt. Začala mu vytekať krv. Ta hustá lepkavá tekutina v obehovom systéme človeka. Tá rana riadne štípala. Jedine tá bolesť ho držala pri vedomí. Pomaly sa mu vyparovali myšlienky z hlavy. Podobné účinky ako pri heroíne. Ležal bezvládne a zamýšľal sa nad sebou.

Prebleslo mu mysľou. Videl svojho strážneho anjela. Ten čo má toľko nekonečných povinností. Toľko duší ma ochrániť. To stvorenie vytvorené bohom. A aj tak nestíha. Nestíha zachrániť ani len všetkých dobrých ľudí. A predsa si našiel čas na Jasona. Jasona, ktorý nikdy nikomu nepomohol.

-„ Dýchaj! Bojuj! … Cíť tu krásu… Nemôžeš ešte odísť!“- Vraví mu Anjel Matúš

-„Už nemám síl. Ten svet je príliš rýchly. Nedokážem sa zmeniť. Celé je to nejaký placebo efekt. Falošné reakcie na schýzy. Celý ten kolobeh života je princípom nesprávny.
Stratil som oň záujem ešte ako dieťa a ľudia sa nemenia. Celé to bolo napísané v tej veľkej knihe u vás na nebesiach. A to už žiadny nadšenec Nového svetového rádu nezmení. Nepríde žiadny nový mesiáš. Ostane iba ticho a tma.“-

-„Život je krásny stačí málo aby si mohol byť šťastný. Stačí pohľad na oblohu. Pohľad na oblohu, ktorú kedysi podopieral Atlas. Môžeš užívať to všetko dané z hora. To čo ste dostali pri stvorení sveta. Ten raj čo sa po zrušení rajskej záhrady roztrúsil po celom svete a tvrdiť, že nemáš síl je zbabelosť. Číra zbabelosť.“-

-„Ale ja nemám síl bojovať už od detstva. Už od detstva poškvrneného alkoholom. Falošnými priateľmi. Ľahkými známosťami. V tom čase počas štúdia. Nezaslúžim si aby si tu bol. Choď preč! Nezaslúžim si to! … Môj život nemá tú cenu. Všetky chyby, čo som spravil ostávajú u mňa a ja si nedokážem odpustiť.“-

-„Nemôžeš to vzdať. Nevieš, čo ťa v živote čaká. Ľudia sa menia. Aj ty sa zmeníš. Môžem ti to zaručiť. Celý tvoj život dá ľudstvu viac, ako všetky dobré skutky, čo si kedy mohol spraviť.“- Anjel Matúš sa ďalej pokúšal presviedčať Jasona. No Jason už nebol v jeho dosahu.
Stačil posledný mililiter k vykrvácaniu.

Ilúzie sa vyparili. Samotný Matúš stratil nádej. Posledný krát si nad neho kľakol a modlil sa.
Bože, Ty jediný vieš, čo je v tomto živote dobré
Bože, Ty jediný vieš, čo je v tomto živote spravodlivé
Pre kríž, ktorý nosil tvoj syn na pleciach
Pre kríž ako symbol toho že v teba verím
Prosím ťa dopraj tomuto stvoreniu dožiť tento život.

Odišiel aj samotný Matúš. Odišiel aj duch svätý. Ostal sám. Jediný Jason.

Posledné Chvílky Jasonovho života. A v tom, nový záblesk.

Jason Space sa prebúdza na mieste z inej dimenzie. Aspoň v jeho pojímaní skutočnosti. Nemôže uveriť tomu, že je stále v svete živých. Chcel byť uväznený aspoň v nejakom medzipriestore. Medzi nebom a zemou. Každopádne nechcel byť späť v tejto časovej slučke. Veci okolo neho sú akési podivné. Cíti sa byť šťastný, ale teraz už naozaj. Necíti ťažobu hriechov na pleciach. Je oslobodený od nenávisti. Konečne má to, po čom celý čas túžil. Prečo si celý svoj život šiel nesprávnymi cestami. A zrazu je to tu. No necíti to, čo by mal cítiť. Necíti spokojnosť zo sebou. Dostáva ako trest syndróm človeka- pozemšťana. Nepocíti to blaho na duši, aké majú katolíci po spovedi. To čo získajú moslimovia po odchode z mešity. Je stále prítomný v tejto prekliatej časovej slučke. Iba on a jeho chtíč niečo dokázať.
Zahľadí sa do zrkadla, no nestane sa čo by čakal. Nerozletí sa do všetkých strán. Nezhliadne žiadnu chodbu za ním. Vidí svoj odraz. Vidí chlapíka. Mladého chlapíka strednej postavy. Je už trochu zarastený. Vyzerá tak trochu ako Robinson Crusoe po príchode z pustého ostrova. No to mu nevadí. Nevadí mu jeho výzor, tak nad ním prestane rozmýšľať.
Ani si len neuvedomil, že stojí pred vlastným zrkadlom v svojej nóbl kúpeľni. Proste to nevedel. Cítil sa ako Marťan skúmajúci nové formy primitívneho života na zemi. Všetky tie enklávy monštier zmizli. Bola tam jeho zubná kefka, strojček na holenie a iné veci. No predsa nebol doma. Nebol to ten starý Jason Space.
Tak sa prezliekol do čistých šiat a vyšiel na ulicu. Pozdravil sa susedovi, ktorého dovtedy nikdy neoslovil. Prešiel okolo jeho obľúbeného podniku a nič! Všetko v rovnováhe s vesmírom. Necítil túžbu po poháriku. Inokedy by si povedal: aspoň jeden maličký pohárik. Jeden maličký pohárik. Pozrel by sa na šťastných, opojených štangastov, prebliklo mu pred očami. A hneď a zaraz by sedel pred štvoritou vodkou na raňajky, no dneska nič.

Všetko sa zastavilo. Prestal vnímať čas. Žiadne tik tak v hlave ako dôsledky pobytu v miestnostiach. Pred očami sa mu zahmlelo. Uvidel svoju exmanželku. A cítil to, čo nikdy predtým. Cítil lásku. Horel k nej plameňom lásky. Senzačný naplňujúci pocit lásky. Snažil sa jej prihovoriť, no vyschlo mu v krku. Nemohol to spraviť. Po toľkých rokoch, čo sa nevideli. Po presne ôsmich rokoch, 3 mesiacoch a 12 dňoch. Aj keď sa navonok tváril, že to nikdy nepočítal. Len si predstavil rady babičky a zjavne sa pousmial. Bol to iný úsmev. Úsmev plný lásky a šťastia. Nie len lásky k nej. Aj lásky k rodine, ktorú taktiež od ukončenia vysokej školy nevidel. Láska k slobode, ktorú v podstate ani nemal a predsa si ju užíval. Láska k prírode a k sebe samému ako odkaz na svoj život samoľúbeho narcistu. Napriek tomu ostala v ňom nespokojnosť. Chcel to všetko zmeniť a napraviť napriek ubehnutému času. A to nevyrieši žiadny detox. Žiadny skrytý potenciál.

Pre Jasona to bolo neuveriteľné, no aj v týchto preň ho skvelých časoch sa lámal chlieb. Tušil, že to nemôže skončiť takto. Nemôže si vychutnať ovocie zo zakázaného stromu raja. Boh nespraví tú istú chybu. Nedá mu možnosť výberu. Aj keby Galileo Galilei odvolal svoj výrok a španielská inkvizícia, by nevyvraždila toľko ľudí. Nenastal by socializmus. Ajtak to mohol zmeniť jediný Jason Space. No všetko ostáva zahmlené. Konšpiračné teorie ostanú nedopísané. Jason si neuvedeomil, že to všetko mohol stopnúť keby prijal pomoc od Anjela. Celý príbeh bol márny. Ostane zakopaný ako poklad pirátov a tak rovnako aj hľadaný.

Nastáva posledný záblesk!